Druhoústovce - xenoturbely, ostnatokožce a polochordáty

Druhoústovce (Deuterostomia) sú skupinou živočíchov charakterizovaných špecifickým typom embryonálneho vývoja, ktorý sa líši od prvoústovcov, ako aj unikátnym usporiadaním ich tela a orgánových systémov. Detaily týchto rozdielov sú objasnené v nasledujúcej tabuľke:

Druhoústovce sa tradične systematicky delia na ostnatokožce, chordáty a menej známe kmene polochordáty a xenoturbely.

Kmeň: Xenoturbely link

Xenoturbely (Xenoturbellata) predstavujú kmeň primitívnych morských živočíchov, ktorých postavenie v systéme prešlo značným vývojom počas posledných desaťročí. Pôvodne boli tieto organizmy zaradené medzi prvoústovce, dokonca príbuzné larvám lastúrnikov, novšie genetické štúdie však ukázali, že DNA xenoturbel naznačuje ich príbuznosť s najprimitívnejšími druhoústovcami.

Xenoturbella bocki je malý morský organizmus dĺžky 2–3 cm, ktorý žije na bahnitom morskom dne. Tento druh je výnimočný svojou jednoduchosťou: nemá hltan, mozgové ganglium, vylučovacie orgány, ani špecifické vývody pohlavných ústrojov (gaméty sa zhromažďujú v parenchýme okolo čreva a opúšťajú telo ústami) a na pohyb používa obrvený epitel.

Kmeň: Ostnatokožce link

Ostnatokožce (Echinodermata) sú morské živočíchy s päťlúčovou súmernosťou tela (okrem holotúrií), ktorých názov je odvodený od charakteristických ostňov na povrchu tela niektorých zástupcov. V ich pokožke sa nachádzajú vápencové spikuly, no častejšie je prítomný súvislý ektoskelet z vápenatých platničiek, ktorý vzniká z mezodermálnych buniek pod povrchom kože a je inkrustovaný uhličitanom vápenatým (CaCO₃).

Jedinečným prvkom ostnatokožcov je ambulakrálny systém, ktorý predstavuje sústavu vodných ciev coelomového pôvodu, naplnených hydrolymfou. Tento systém je napojený na duté panôžky často končiace rôznymi prísavkami.

Ostnatokožce sú mäsožravce, lovia morské mäkkýše. Najznámejšími zástupcami sú ľaliovky, hviezdovky, hadovice, ježovky a holotúrie.

Trieda: Ľaliovky link

Ľaliovky (Crinoidea) predstavujú jednu z tried starobylých ostnatokožcov, ktoré boli v prvohorách dominantnými zástupcami morskej fauny. Dnešné druhy žijú na morskom dne prichytené ohybnou stopkou, zatiaľ čo ostatné triedy ostnatokožcov sú pohyblivé.

Telo ľaliovky sa skladá z kalicha a ramien (tzv. tentakuly), ktoré sa rozdeľujú na menšie vetvy spevnené malými vápnitými doštičkami. Tieto tentakuly slúžia na zachytávanie planktónu, ktorý vírením vody pritiahnu k ústam umiestneným na hornej časti tela. V tej istej časti sa nachádza aj análny otvor, gonády a hydropóry, ktoré umožňujú vodu prenikať do ambulakrálneho systému. Ambulakrálne panôžky majú zmyslovú a dýchaciu funkciu.

Dnes žijúce druhy sa vyskytujú v tropických moriach a často vo väčších hĺbkach, preto sú živé exempláre vidieť len výnimočne. Niektoré druhy, ako je Antedon bifida, sa dokážu adaptovať na pohyblivejší životný štýl s redukovanou stopkou, zatiaľ čo iné, napríklad Heliometra glacialis, sú častejšie pri pobreží severných morí.

Trieda: Hviezdovce link

Hviezdovce (Stelleroidea) sú skupina ostnatokožcov, ktoré majú hviezdicovitý tvar tela s ramenami. Medzi ne patria dve podskupiny: hviezdovky a hadovice, ktoré sa líšia v niekoľkých kľúčových charakteristikách. Zatiaľ čo hviezdovky sú známe svojou schopnosťou chytiť a tráviť korisť vyliačením žalúdka, hadovice sa vyznačujú rýchlym pohybom ramien a špecifickým spôsobom stravovania pomocou okoloústnych doštičiek.

Podtrieda: Hviezdovky link

Hviezdovky (Asteroidea) majú telo v tvare päťramennej hviezdy, kde centrálny disk plynule prechádza do ramien. Sú schopné regenerácie, dokonca i z jedného ramena môže dorásť nový jedinec. Pohybujú sa pomocou ambulakrálnych panôžok umiestnených na spodnej strane ramien. Živia sa najmä morskými lastúrnikmi, ktoré chytajú ramenami, pričom vyliačia žalúdok, aby ich mohli stráviť.

Častým obyvateľom pobreží severovýchodného Atlantiku je hviezdovka ružová (Asterias rubens). Bežne dosahuje veľkosť medzi 10 až 30 cm, výnimočne až do 50 cm. Farba tejto hviezdovky je obyčajne oranžová alebo hnedastá, niekedy aj fialová, pričom jedince nájdené v hlbších vodách bývajú bledšie.

Podtrieda: Hadovice link

Hadovice (Ophiuroidea) sa od hviezdoviek odlišujú tým, že ich centrálny disk je výrazne oddelený od veľmi pohyblivých ramien, do ktorých nezasahujú vnútorné orgány. Ambulakrálne panôžky slúžia skôr na dýchanie a ako hmatový zmysel, než na pohyb. Hadovice nemajú vyliačiteľný žalúdok a svoji korisť ohryzávajú pomocou okoloústnych doštičiek. Análny otvor je u nich druhotne redukovaný a odpad opúšťa telo cez ústa.

Hadovica Ophiura ciliata (syn. O. ophiura) sa typicky vyskytuje na pobrežiach severozápadnej Európy. Má kruhový centrálny disk s priemerom do 35 mm a päť úzkych ramien, každé dlhé až 140 mm, s mramorovaným červenohnedým zafarbením a bledšou spodnou stranou.

Trieda: Ježovky link

Ježovky (Echinoidea) majú guľovitý, srdcovitý alebo diskovitý tvar a sú pokryté platničkami, ktoré sú navzájom spojené, väčšinou nepohyblivo a tvoria pevný pancier. Ich povrch pokrývajú pohyblivé, no krehké ostne, ktoré môžu byť nebezpečné a spôsobiť bolestivé zranenia; niektoré druhy majú dokonca jedovaté ostne.

Unikátnym prvkom ježoviek je päťramenný žuvací aparát známy ako Aristotelova lucerna, s piatimi ostrými zubami podobnými zubom hlodavcov. Larvy ježoviek prechádzajú zásadnou premenou, pri ktorej strácajú pôvodnú bilaterálnu symetriu.

Ježovky sa väčšinou vyskytujú v plytkých moriach, ale takisto poznáme aj hlbokomorské druhy. Z hľadiska hospodárskeho využitia je ako pokrm obľúbená ježovka skalná (Paracentrotus lividus, syn. Strongylocentrotus lividus), ktorá sa vyskytuje v Stredomorí. Jej pancier má priemer 7 cm.

Trieda: Holotúrie link

Holotúrie (Holothuroidea) sú charakteristické podlhovastým telom, ktoré pripomína uhorku, takže po morskom dne sa pohybujú po boku. Na rozdiel od iných ostnatokožcov, holotúrie nemajú pevný ektoskelet, len vápnité spikuly v koži. Význačnou črtou sú tzv. vodné pľúca v zadnej časti tela, slúžiace na dýchanie. Pri nebezpečenstve sú schopné vyvrhnúť časť svojich vnútorností, ktoré im neskôr dorastú. Tieto výlučne morské živočíchy sú rozšírené od plytčín až po najväčšie hĺbky oceánu.

Holotúrie sú hospodársky významné živočíchy. Vo viacerých krajinách ich ľudia lovia a konzumujú. Príkladom je holotúria japonská (Apostichopus japonicus), ktorá meria 35 cm.

Kmeň: Polochordáty link

Polochordáty (Hemichordata) sú malá, ale významná skupina morských živočíchov z evolučného hľadiska, ktoré sú niektorými znakmi príbuzné chordátom. Analýzy DNA však naznačujú, že hoci zdieľajú spoločného predka s ostnatokožcami a chordátmi, nie sú priamymi predkami chordátov, a teda sa jedná o slepú vetvu.

Telo týchto živočíchov je tvorené z 3 častí:

1. predný oddiel (tzv. epistóm) je zreteľne vyvinutý, diskovitého alebo žaluďovitého tvaru
2. krčný oddiel má podobu goliera (žaluďovce) alebo nesie tentakuly (krídložiabrovce)
3. trupový oddiel je červovitý alebo vakovitý a tvorí najväčšiu časť tela

Kľúčovým rozdielom, ktorý odlišuje polochordáty od chordátov, je absencia pravej notochordy, ktorá je definujúcim znakom chordátov. Polochordáty majú síce tzv. stomochordu, ktorá sa nachádza v prednej časti tela, no táto štruktúra nie je vývinovo homologická s notochordou chordátov a neplní ani funkciu opory tela.

Ďalším dôležitým rozdielom je, že polochordáty majú žiabrové štrbiny, ktoré sú podobné tým u niektorých chordátov, ale v rámci ich fyziológie a vývoja neplnia úplne rovnakú funkciu. U polochordátov slúžia na filtráciu potravy a výmenu dýchacích plynov, zatiaľ čo u vodných chordátov sa postupne zachováva len dýchacia funkcia (okrem plášťovcov).

Odlišný je aj nervový systém polochordátov, ktorý je menej centralizovaný s hlavným nervovým zväzkom umiestneným na brušnej strane, nie na chrbtovej ako u chordátov.

V rámci novších systémov sa rozlišujú 2 hlavné triedy polochordátov: krídložiabrovce a vnútrožiabrovce.

Trieda: Krídložiabrovce link

Krídložiabrovce (Pterobranchia) sú malé morské živočíchy žijúce v rúrkovitých schránkach, ktoré dosahujú veľkosť do 15 mm. Charakterizuje ich tráviaca sústava v tvare "U" a prítomnosť ramien s tentakulami, ktoré môžu slúžiť okrem filtrovania potravy aj na dýchanie. Majú malý počet žiabrových štrbín (dve alebo úplne chýbajú). Sú gonochoristi, pričom ich vývin prechádza cez obrvenú larvu.

Medzi dôležitých zástupcov patrí rod Rhabdopleura, ktorý tvorí rozsiahle kolónie, pripomínajúce prvohorné graptolity. Graptolity sú považované za významné indexové fosílie, ktoré pomáhajú geológom pri určovaní relatívneho veku sedimentov, najmä tých z obdobia ordoviku a silúru.

Trieda: Vnútrožiabrovce link

Vnútrožiabrovce (Enteropneusta), známe zo staršej literatúry aj ako žaluďovce (Balanoglossa), sú morské živočíchy charakteristické svojím červovitým telom a žaluďovitým epistómom.

Na rozdiel od krídložiabrovcov, ktoré sú kolóniové, vnútrožiabrovce sú väčšinou solitérne živočíchy, žijúce zahrabané do morského dna, alebo môžu voľne plávať. Žiabrových štrbín majú naopak väčší počet (od 10 do 250 párov).

Vnútrožiabrovce sa tiež líšia veľkosťou, pričom niektoré druhy dosahujú dĺžku od niekoľkých centimetrov až do viac ako dvoch metrov.

Medzi známych zástupcov patrí Balanoglossus clavigerus, ktorý dosahuje dĺžku 20 cm. Pri brehoch Stredozemného mora žije Glandiceps talaboti s dĺžkou až 1 m.